Prvé prikázanie

     Boh, aby ochránil svoj ľud od zlých ciest pohanských národov, ktoré ho obklopovali, povolal Mojžiša na horu a tam mu povedal: „Toto rozpovieš domu Jakubovmu a zvestuješ Izraelitom: Vy sami ste videli, ako som zaobchádzal s Egypťanmi, ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol som k sebe. Ak teraz budete poslúchať na môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom! – Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom“ (Ex 19,3-6).
     Keď sa Mojžiš vrátil k ľudu a rozpovedal im všetko, ako mu prikázal Pán, ľud jednomyseľne odpovedal: „Všetko, čo hovoril Pán, urobíme!“ (Ex 19,8). Po tomto sľube, ktorý ľud zložil, Pán si opäť zavolal Mojžiša a Árona a obidvom oznámil znenie svojej zmluvy, ktorá začína príkazom: Ja som Pán, tvoj Boh; ja som ťa vyviedol z egyptskej zemi, z domu otroctva. Nebudeš mať iného Boha okrem mňa. Nezobrazíš si Boha napodobením niečoho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou. Nebudeš sa ničomu takému klaňať, ani slúžiť (Ex 20,5).
     Tento príkaz zdôraznil aj Pán Ježiš, keď ho na púšti pokúšal diabol. Vtedy sa Pán Ježiš odvolal na zákon týmito slovami: „Je napísané: Pánovi svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu slúžiť“ (Mt 4,10).
     Budeš sa klaňať Pánovi svojmu Bohu a len jemu slúžiť!
     Boh sa dáva poznať tým, že pripomína svoju všemohúcnosť láskavou a oslobodzujúcou činnosťou v dejinách toho, ku ktorému sa obracia slovami: „Vyviedol som ťa z egyptskej zeme, z domu otroctva.“ Prvé slovo obsahuje prvé prikázanie Zákona, rozšírené o zákaz chodenia za inými bohmi: „Budeš sa klaňať Pánovi svojmu Bohu, jemu budeš slúžiť… Nesmiete chodiť za inými bohmi“ (Dt 6,13-14). Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a klaňal sa mu.
     I. Tri božské čnosti
     Jediný a pravý Boh zjavuje najprv svoju slávu Izraelovi. Zjavenie poslania a pravdy o človekovi je viazané na zjavenie sa Boha. Poslaním človeka je ukazovať Boha tak, že jedná v súlade s tým, že je stvorený na obraz a podobu Boha.
Prvé prikázanie zahrňuje vieru, nádej a lásku. Lebo ak vyslovíme slovo Boh, uznávame tým bytosť stálu a nemennú, ktorá zostáva stále tá istá, verná a dokonale spravodlivá. Z toho vyplýva povinnosť prijímať jeho slovo, veriť mu a mať v toto slovo úplnú dôveru. On je všemohúci, milostivý, ochotný a naklonený robiť dobre. Kto by do neho nevkladal svoju nádej? Kto by ho mohol nemilovať, keď pozerá na poklady jeho dobroty a nehy, ktorými nás zahrňuje? Preto Boh v Písme začína a nezmenene končí svoje prikázanie formulou „Ja som Pán“.
     VIERA
     Teraz si postupne rozoberme tri zložky prvého prikázania. Prvou zložkou je viera – základ, z ktorého vyrastá celý náš mravný život: Náš mravný život nachádza svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o poslušnosti vo viere (Rim 1,5) ako o prvej povinnosti. Dáva nahliadnuť, že počiatkom a výkladom všetkého mravného zlyhania „je neznalosť Boha“. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať mu svedectvo.
     Prvé prikázanie vyžaduje, aby sme svoju vieru rozvážne a bdelo živili a chránili a aby sme odmietali všetko, čo je proti nej. Proti viere je možné hrešiť rôznymi spôsobmi:
1. Dobrovoľné pochybovanie o viere, t.j. opomenúť alebo odmietnuť – považovanie za pravdivé, čo Boh zjavil a čo Cirkev predkladá k vereniu.
2. Nedobrovoľne pochybovať, váhať vo viere, ďalej sú to ťažkosti pri prekonávaní námietok spojených s vierou, alebo taktiež úzkosť spôsobenú jej nejasnosťou. Ak je to vedome pestované, môže viesť k zaslepeniu ducha.
     Výsledkom týchto hriechov sú:
1. Nevera, t.j. nedbalosť o zjavenú pravdu alebo vedomé odmietanie dať k nej svoj súhlas.
2. Blud, čo je tvrdošijné popieranie niektorej pravdy, ktorú je nevyhnutné veriť vierou božskou a katolíckou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej po prijatí krstu.
3. Odpad od viery, t.j. odmietnutie kresťanskej viery ako celku.
4. Rozkol (schizma), čiže odmietnutie podriadenosti sa pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi podriadenými pápežovi.
     NÁDEJ
     Druhou zložkou prvého prikázania je nádej. Človek nemôže plne odpovedať na Božiu lásku svojimi vlastnými silami, keď sa mu Boh zjavuje a volá ho. Musí dúfať, že mu Boh dá schopnosť odplácať jeho lásku a jednať podľa prikázania lásky. Nádej je dôverné očakávanie Božieho požehnania a blaženého pozerania na Boha; taktiež je bázňou uraziť Božiu lásku a privolať trest.
     Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť. Zo zúfalstva človek prestáva dúfať, že ho Boh spasí, že mu pomôže aby dosiahol spásy alebo odpustenie hriechov. Protiví sa Božej dobrote, jeho spravodlivosti – Pán je totiž verný tomu, čo sľúbil – a jeho milosrdenstvu. Sú dva druhy opovážlivosti: Buď sa človek spolieha na svoje schopnosti (v nádeji, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa príliš spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (v očakávaní, že dosiahne Božieho odpustenia bez obrátenia a slávu bez zásluh).
     LÁSKA
     Treťou zložkou prvého prikázania je láska. Viera v Božiu lásku zahrňuje výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky tvory pre neho a kvôli nemu.
Proti láske k Bohu je možné hrešiť rôznymi spôsobmi:
1. Ľahostajnosť, t.j. nedbá o Božiu lásku alebo ju odmieta vziať ju do úvahy; neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu.
2. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať lásku láskou.
3. Vlažnosť je váhanie alebo nedbalosť pri odpovedi na Božiu lásku; môže zahŕňať odmietanie odovzdať sa dynamike lásky.
4. Omrzlosť alebo duchovná lenivosť ide až k odmietaniu radosti, ktorá pochádza od Boha a k pocitom odporu voči Božiemu dobru.
5. Nenávisť voči Bohu sa rodí z pýchy. Protiví sa láske k Bohu, ktorého dobrotu popiera a odvažuje sa ho preklínať za to, že zakazuje hriechy a ukladá tresty.
      II. Pánovi Bohu svojmu sa budeš klaňať!
      Božské čnosti viery, nádeje a lásky vytvárajú a oživujú mravné čnosti. Láska nás tak vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu vo všetkej spravodlivosti dlžní ako jeho tvory. Čnosť zbožnosti nás k takémuto postoju disponuje:
      KLAŇANIE
Klaňanie je hlavná úloha čnosti zbožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznať ho ako Boha, ako Stvoriteľa a Spasiteľa, Pána všetkého, čo existuje, ako nekonečnú a milosrdnú Lásku. „Pánovi Bohu svojmu sa budeš klaňať a len jemu slúžiť“ (Lk 4,8), hovorí Ježiš s poukázaním na Deuteronomium.
     Klaňať sa Bohu znamená v úcte a jednoduchosti úplne sa podriadiť a uznať „ničotnosť tvora“, ktorý existuje len vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená chváliť ho a velebiť tak, ako Mária vo svojom chválospeve Magnificat a pokoriť sa tým, že s vďačnosťou vyznávame, aké veľké veci urobil a že jeho meno je sväté. Klaňať sa jedinému Bohu oslobodzuje človeka od sebalásky, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.
      MODLITBA
Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré prikazuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe.
     OBEŤ
Každý čin vykonaný kvôli tomu, aby sme priľnuli k Bohu vo svätom spoločenstve a mohli sme tak byť v radosti, je pravá obeť – sv. liturgia.
      PRISĽÚBENIA A SĽUBY
Sľub je uvážené a slobodné rozhodnutie, urobené Bohu, o lepšom a možnom dobre, ktorý sa musí plniť ako čnosť nábožnosti. Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan ponúka Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Sľubom žiť podľa evanjeliových rád Cirkev priznáva hodnotu príkladu.
      III. Nebudeš mať iného boha okrem mňa!
      Zakazuje poveru a neznabožstvo.
1. Povera je úchylka náboženského cítenia a úkonov, ktoré človekovi ukladá modloslužba.
2. Modloslužba spočíva v zbožštení toho, čo nie je z Boha. Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo. Vyžaduje od človeka, aby neveril iným bohom okrem Boha, aby neuctieval iné božstvá, okrem jediného Boha.
3. Veštenie a mágia – tu je potrebné odmietnuť všetky formy veštenia a mágie, vzývanie satana a rôznych zlých duchov.
      IV. Hriechy proti úcte Boha:
1. Pokúšanie Boha svojím jednaním spočíva v tom, že sa slovami alebo skutkami skúša Božia dobrota a jeho všemohúcnosť.
2. Svätokrádež – znesvätenie alebo nedôstojné zachádzanie so sviatosťami a inými liturgickými úkonmi.
3. Svätokupectvo (simonia) – kupovanie alebo predávanie duchovných prostriedkov. (Kúzelník Šimon si chcel kúpiť duchovnú moc, keď videl pôsobenie apoštolov.)
4. Ateizmus je hriech proti čnosti zbožnosti – odmieta a popiera existenciu Boha.
     V. Nezobrazíš si Boha.
      Je to výslovne Božie nariadenie vzhľadom na situáciu, v ktorej Izrael žil obklopený pohanskými národmi. Napriek tomu už v Starom zákone dovolil urobiť obrazy, ktoré symbolicky viedli ku spáse skrze vtelené slovo: medený had, archa Zmluvy a cherubovia.(Nm 21,6-9),(Ex 25,10-22), (Ex 37,1-9),(Pt 10-11).
      Siedmy ekumenický koncil v Niceji (787) na základe tajomstva vteleného Slova prehlásil za oprávnené v spore proti obrazoborcom uctievanie obrazov Krista, Matky Božej, anjelov a všetkých svätých. Kresťania uctievaním obrazov neodporujú prvému prikázaniu, ktoré zakazuje modly. Veď úcta preukazovaná obrazu patrí tomu, koho obraz predstavuje. Kto uctieva obraz, uctieva v ňom osobu, ktorá je na ňom namaľovaná. Úcta nie je klaňanie!