Liturgia vopredposvätených darov je známa od ranných kresťanských čias, vznikla pravdepodobne zo zvyku domáceho prijímania eucharistie u prvých kresťanov a pustovníkov. Táto liturgia je vlastne spojením večierne s rozdávaním eucharistie.

 

 

V našom obrade je to bohoslužba s najsilnejšie vyjadrenou eucharistickou úctou. Slúži sa v stredy a piatky Veľkého pôstu a pondelok, utorok a stredu Veľkého týždňa (pozri CCEO can. 704), teda asi 15 ráz do roka. V latinskom obrade sa podobná bohoslužba slávi na Veľký piatok.

 

 Liturgia vopredposvätených sa začína¹ pri zatvorených cárskych dverách² zvolaním Blahoslovéno cárstvo: – Požehanné je kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov: a hneď Priidíte, poklonímsja: – Poďte, pokloňme sa: Kňaz vyjde von a pred cárskymi dverami sa potichu modlí predpísané modlitby, ľud spieva Ž 103.³ Začína sa (rovnako ako večiereň) žalmom na oslavu stvorenia.

Po mirnej ekténii (prosbách) sa recituje 18. katisma (Ž 119-133) na tri časti tzv. antifóny. Na záver na každé trojnásobné aleluja robíme tri malé poklony. Jednotlivé antifóny sú oddelené malými ekténiami, ktoré kňaz spieva spred cárskych dverí (tu sa aj modlí prislúchajúcu tichú modlitbu). Dlhé čítanie žalmov nás má upokojiť a pomôcť duchovne sa skoncentrovať na predkladané tajomstvo. Kvôli ľahšiemu udržaniu pozornosti sú žalmy podelené na tri časti predelené ekténiami. Židia čítali tieto žalmy pri vystupovaní po schodoch do chrámu, sú to tzv. stupňové žalmy. Vďaka nim sa postupne hlbšie ponárame do sláveného tajomstva.

 

Počas toho kňaz prenáša eucharistiu z prestola na žertvenník. Najprv vyberie ahnec (baránka) aj častice zo svätostánku, uloží na diskos po poriadku a zakryje hviezdou a vozduchom. Potom okiadza dookola prestol, na ktorom je diskos, diakon alebo miništrant ide oproti nemu so sviecou.Okiadzanie dookola prestola je znakom úcty, ktorá je ešte zvýraznená oprotisapohybujúcou sviecou. Kňaz robí pred eucharistiou veľkú metániu (pokľakne a čelom sa dotkne zeme), a prenáša svätý chlieb na žertvenník, miništrant ide pred ním so sviecou a kadidlom. Tu do čaše naleje mlčky víno a vodu a všetko prikryje tak, ako to má byť a okadí.Veľká metánia je výrazom najhlbšej poklony pred Spasiteľom. Celý obrad sa deje v skrytosti a má skôr pragmatický význam. Víno sa do čaše nalieva z praktických dôvodov (nie je a ani nebude premenené na Kristovu krv), aby sa eucharistia pod spôsobom chleba ľahšie rozdávala – aby veriaci nemuseli požívať suchý chlieb. Poklony a veľké metánie sú vo východnom obrade typické pre veľkopôstne obdobie, sú totiž výrazom pokánia, podriadenosti, pokorenia pred Pánom. Človek nie je len duša, ale aj telo, preto celý človek – duša i telo pristupuje k pokániu a telo sa zúčastňuje na modlitbe duše. Askéza nie je bojom proti telu (alebo pohŕdaním), ale zápasom o obnovenie jeho skutočnej funkcie, jeho premenu a oslávenie.

Spieva sa Hospodi, vozzvach: – Pane, ja volám: (zo Ž 140) a stichiry, kňaz okiadza chrám ako na večierni.

Pri poslednej stichire (Na Sláva, i teraz:) sa otvárajú cárske dvere a koná sa vchod s kadidlom, ako je to obvyklé na večierni. Ak sa bude čítať aj evanjelium, nesie sa na vchod aj evanjeliár (na sviatky a vo veľkom týždni).

Po speve Svite tichij: a prokimene sa číta zo Starého zákona. Číta sa z knihy Genezis – o pôvode človeka, jeho páde, ale aj história stretania sa ľudstva s Bohom a jeho spoznávania v dejinách. Nasleduje druhý prokimen. Potom kňaz pred prestolom berie do rúk veľkú zažatú sviecu a kadidlo a žehná smerom na východ volajúc: Premúdrosť, prósti. Potom sa otočí k ľuďom, žehná ich a volá: Svít Christóv prosviščájet vsích. – Kristovo svetlo osvecuje všetkých. Ľud pritom robí veľkú metániu. Svetlo – svieca je oddávna symbolom Krista („Ja som svetlo sveta.“ – Jn 8,12). Druhým symbolom Krista je kadidlo, inak symbol modlitby a obety. Veď on sám seba na kríži priniesol Otcovi ako obetu ľúbeznej vône, ako prosbu za odpustenie našich hriechov. Všetci sa skláňajú až po zem pred Svetlom sveta na znak pokory a úcty. Kňaz zatvorí cárske dvere a číta sa druhá parémia (z Prísloví). Z knihy Prísloví sa čítalo hlavne kvôli poúčaniu katechumenov, lebo obsahuje etické učenie a múdrosť Starej zmluvy.

 

Po nej kňaz berie do rúk kadidlo a pred prestolom (alebo čtec v strede chrámu) začína spievať Da isprávitsja: – Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako obeť večerná. Ľud to zopakuje a kňaz alebo čtec postupne spieva ďalšie stichy, pritom postupne ide okolo prestola, ľud zakaždým spieva Da isprávitsja: Kým spieva kňaz resp. čtec (postojačky), všetci v chráme kľačia na kolenách, keď spieva ľud, stojí, a kľačia všetci, čo sú vo svätyni. Keď ľud posledný raz dospieva Da isprávitsja, všetci spolu (ľudia i kňazi) robia mlčky tri veľké metánie.

Obrad prípravy prestola – trónu pre Kráľa slávy, kam o chvíľu vstúpi v slávnostnom sprievode. Modlitba na kolenách zvýrazňuje naliehavosť modlitby a jej prosebný charakter. Kadidlo a najmä svietnik zvýrazňujú dôležitosť tohto obradu. (porovnaj Zjv 8,3) Veľké metánie sú úkonom kajúcnosti pred Bohom, prosbou o očistenie našich trónov – ľudských sŕdc, ktoré ako prvé treba na príchod Kráľa slávy pripraviť.

Ak sa číta apoštol a evanjelium, koná sa tak po Da isprávitsja: podobne, ako na liturgii Jána Zlatoústeho.

Nasleduje ekténia suhubaja (vrúcna) a za katechumenov. Veľký pôst bol obdobím najintenzívnejšej prípravy katechumenov. Od polovice pôstu sa pridáva ešte jedna ekténia za tých, čo majú byť pokrstení na Paschu.

Počas spevu Nýňi síly nebésnyja: – Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia, veď hľa vstupuje Kráľ slávy, veď hľa tajomná žertva dokonalá slávnostne sa prináša. S vierou a túžbou pristúpme, aby sme sa stali účastnými na večnom živote. Aleluja, aleluja, aleluja. (namiesto cherubínskej piesne) kňaz otvára cárske dvere, okiadza prestol ale len spredu (teda nie dookola, ani neokiadza ľudí), sám sa potichu modlí Nýňi síly: tri razy a robí pritom malé poklony. Potom odchádza k žertvenníku, berie dary a koná sa slávnostný vchod so sviecou a kadidlom. Ľudia počas toho kľačia, zbor spieva, kňaz nič nehovorí. Najslávnostnejší okamih liturgie vopredposvätených – prichádza Kráľ Slávy Kristus. Koná sa slávnostný vchod usporiadaný ako kráľovský sprievod, vpredu ide svieca a kadidlo. Na rozdiel od liturgie Jána Zlatoústeho sa však nesie Eucharistia – už premenený chlieb, preto ľud kľačí. Po dospievaní všetci spolu (kňaz i ľudia) robia tri veľké metánie. Kráľ Slávy zaujíma svoj trón (prestol), všetci spolu sa pred ním skláňame až do prachu zeme. Cárske dvere sa zatvárajú.

Nasledujú zvyčajné ekténie, modlitba Otče náš a sklonenie hláv. Ak sa vlieva teplota, robí sa to mlčky.

Otvoria sa cárske dvere a po výzve Pristúpte! prichádzajú veriaci, kňaz rozdáva eucharistiu. Cieľ bohoslužby – rozdávanie Kristovho tela veriacim. (Eucharistia sa dáva len pod spôsobom chleba.) Výzva Spasí, Bóže, ľúdi tvojá: na liturgii vopredposvätených darov nie je, kňaz mlčky okiadza sv. čašu, potom je Blahoslovén Bóh: Radosť z toho vyjadrujú záverečné ďakovné a oslavné modlitby, ktoré sú osobité pre liturgiu preždeosvjaščennych. Záver ako na božskej liturgii Jána Zlatoústeho.

Andrej Škoviera

¹ Obliekanie kňazských rúch je bez zvyčajných modlitieb, na každú časť odevu sa hovorí len: Hóspodu pomolímsja.

² Podľa prešovskej tradície 20. storočia sa síce cárske dvere na božskej liturgii Jána Zlatoústeho a Bazila Veľkého otvorili na začiatku a potom sa už nezatvárali, pri vopredposvätených sa však vždy otvárali a zatvárali podľa predpisov.

³ Číslovanie žalmov podľa gréckeho žaltára (103 = hebr. 104, 119-133 = hebr. 120-134).