Závisť je neprajný postoj vyvolaný pohľadom na výhody, z ktorých sa tešia ostatní. Odvodené je to z latinského slova „invidia“- hľadieť so zlým úmyslom. Od toho dňa počnúc Šaul na Dávida zazeral (1 Sam 18, 9). Český ekumenický preklad používa výraz žiarlivosť namiesto závisť, alebo v knihe Jób 5, 2 čítame „Pošetilca kynoží roztrpčenosť, blázna hubí zasa rozvášnenosť.“ V knihe Prísloví je toto vyjadrené: „Ľúta je zúrivosť a zaplavujúci je hnev, lež ktože zmôže žiarlivosť?“ (Prís 27, 4). Podobne môžeme čítať v Skutkoch apoštolov 7, 9 : „Praotcovia žiarlili na Jozefa a predali ho do Egypta.“ Nejde o synonymum. Žiarlivosť spôsobuje strach, že stratíme to, čo máme, ale závisť vyvoláva ľútosť, že iní majú to, čo my nemáme.
Slovo „qin á“ vyjadruje to, že Ráchel svojej sestre závidela, že Jakubovi porodila synov (Gn 30, 1; 37, 11; Nm 25, 11). Zlo, ktoré prináša závisť popisuje kniha Prísloví.
Podľa sv.Tomáša Akvinského závisť je smútok z cudzieho dobra, keď vidí, že sa jeho vlastné dobro zmenšuje. Ľudia závidia hlavne tie dobrá, ktoré predstavujú slávu, ktorá reprezentuje úctu a dobré meno. Závisť je protikladom lásky, skrze ktorú má duša duchovný život: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme (1 Ján 3, 2). Podľa toho sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata (1 Ján 3, 10). Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali. Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata. A prečo ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a bratove spravodlivé. Bratia nedivte sa, ak vás svet nenávidí.“(1 Ján 3, 11-13).
Predmetom lásky tak aj závisti je dobro blížneho. Rozdiel je v protiidúcom pohybe, lebo láska sa raduje z dobra blížneho, naproti tomu závisť z toho istého dôvodu smúti. Z toho vyplýva, že závisť je vo svojej podstate smrteľným hriechom.
Závisť súvisí s nechuťou, a to tak, že ako nechuť je smútok z božského, duchovného dobra, tak závisť je smútok z dobra blížneho. Nechuť je tu hlavnou neresťou, a to preto, že nechuťou je človek popudzovaný niečo robiť, buď aby utekal pred smútkom, alebo aby smútok vyhnal. Hlavné neresti sú takto spriahnuté a spojené, že vychádza jedna z druhej. Prvým potomkom pýchy je márna sláva, ktorá keď skazí znásilnenú myseľ, hneď plodí závisť. Závisťou diabla prišla na Zem smrť. Avšak je určitá závisť, ktorá sa počíta medzi najťažšie hrichy, a to vtedy keď vychádza zo „závidenia bratovej milosti pokiaľ má ľútosť zo samého vzrastu Božej milosti a nielen z dobra blížneho. Preto sa pokladá za hriech proti Svätému Duchu, pretože takýmto závidením človek, akosi závidí Svätému Duchu , ktorý je oslavovaný vo svojich dielach. Trápenie z úspechov blížneho je jedným spôsobom samotnej závisti, pokiaľ je niekto smutný pre úspechy niekoho. Zvlášť to vidieť, keď sa usiluje zabrániť týmto úspechom. Jasot v zle, alebo škodoradosť je závisť.
Závisť je hlavná neresť a má päť dcér: nenávisť, našepkávanie, nactiutŕhanie, jasot pri protivenstvách a trápenie v úspechoch. Všeobecne hovoríme, že nenávisť vzniká zo závisti. Nenávisť je protikladom lásky, ktorou je blížny milovaný. Príčinou potešenia je láska a príčinou nenávisti je smútok. Lebo ako sme nabádaní k milovaniu tých, ktorí nás tešia, tak sme nabádaní k nenávisti tých, ktorí nás zarmucujú. Preto nenávisť je smútok z dobra blížneho, teda dobro blížneho sa nám stáva nenávideným. A tak zo závisti vzniká nenáviť.
Toto sv.Tomáš vysvetľuje tým, že nakoľko žiadostivá sila, ako aj vnímavá sila sa obracajú k svojim úkonom v hnutiach žiadostivej mohutnosti, je akési krúženie. Teda podľa prvého postupu žiadostivého hnutia z milovania nasleduje túžba, z ktorej nasleduje potešenie, keď niekto dosiahol, po čom túžil. A nakoľko, práve to čo je potešenie z milovaného dobra, má akýsi ráz dobra, lebo vyplýva z potešenia, ktoré spôsobuje milovanie. A podľa toho, teda z toho dôvodu vyplýva, že smútok vyvoláva nenávisť. Ináč povedané, predmetom obľúbenia je dobro, ktoré plynie z Boha do tvorov, teda na prvom mieste je obľubenie Boha a potom až blížneho. Lenže nenávisť je zlá a nemá miesta u Boha, ale u jeho učeníkov. Teda Boh nie je prvý nenávidený ale blížny. Preto závisť voči blížnemu je matkou nenávisti voči blížnemu ale ona prichádza až po nenávisti voči Bohu. Ďalej nedá sa povedať, že by niečo bránilo tomu, aby niečo nevznikalo z rôznych príčin. Podľa toho nenávisť môže vzniknúť aj z hnevu aj zo závisti. Skôr vzniká zo závisti, keď sa samotné dobro blížneho stáva zarmucujúcim a v dôsledku toho nenávideným. Ale aj z hnevu vzniká nenávisť. Lebo hnevom najprv žiadame zlo pre blížneho podľa nejakej miery, pokiaľ má ráz pomsty; lenže neskoršie po dlhšom trvaní hnevu prejde sa k tomu, že človek úplne túži po zle pre blížneho, čo už patrí k pojmu nenávisti. Preto je jasné, že závisť je príčinou nenávisti formou, podľa druhu predmetu sporu a hnev sa stáva uspôsobovaním cesty k nenávisti. Závisť nebýva medzi nerovnými, ale skôr medzi tými, čo chceme dostihnúť alebo predbehnúť. K tomuto Tomáš hovorí, že ak niekto sa snaží ponížiť druhého, teda zmenšiť jeho slávu, dôledkom toho je vznik závisti voči tomu, s ktorým sa chce v sláve rovnať alebo ho dokonca predbehnúť. Toto sa deje medzi nie príliš od seba vzdialenými, lebo nikto, ledaže by malomyseľný sa nesnažil rovnať sa v sláve alebo predbehnúť toho, ktorý je slávnejší než on. Napríklad všedný človek kráľa alebo kráľ všedného človeka, ktorý ho prevyšuje. Prečo nezávidí tým, ktorí sú veľmi ďaleko či miestne alebo časovo alebo stavom, ale závidí tým, ktorí sú mu blízki, ktorých sa snaží dostihnúť alebo predbehnúť. Ak sa tak stane, že ho lebo ich predbehne v sláve, deje sa to proti ich vôli a z toho vzniká smútok. A zvlášť, ak málo chýba a zdá sa, že sa toho dá dosiahnuť, tak sa o to usiluje. Ale ak je jeho úsilie márne prichádza smútok. A tu je to, že ctižiadostivci sú viac závistliví. A podobne aj malomyselní sú závistliví, nakoľko všetko považujú za veľké prekonanie seba. V knihe Jób 5,2b čítame:blázna hubí zasa rozvášnenosť, volnejšie preložené malého zabíja závisť.
Spomienka na minulé dobrá, pokiaľ boli majetkom, spôsobujú potešenie, ale pokiaľ sú majetkom iných vyvolávajú závisť. Závisť je protiľahlá dvom čnostiam, pretože má dva predmety: hlavný, t.j. dobro, a blížneho; prvým spôsobom je proti milosrdenstvu a druhým proti personfikácii (vyvyšovaniu, zbožťovaniu).
Slovo „qin á“ vyjadruje to, že Ráchel svojej sestre závidela, že Jakubovi porodila synov (Gn 30, 1; 37, 11; Nm 25, 11). Zlo, ktoré prináša závisť popisuje kniha Prísloví.
Podľa sv.Tomáša Akvinského závisť je smútok z cudzieho dobra, keď vidí, že sa jeho vlastné dobro zmenšuje. Ľudia závidia hlavne tie dobrá, ktoré predstavujú slávu, ktorá reprezentuje úctu a dobré meno. Závisť je protikladom lásky, skrze ktorú má duša duchovný život: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme (1 Ján 3, 2). Podľa toho sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata (1 Ján 3, 10). Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali. Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata. A prečo ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a bratove spravodlivé. Bratia nedivte sa, ak vás svet nenávidí.“(1 Ján 3, 11-13).
Predmetom lásky tak aj závisti je dobro blížneho. Rozdiel je v protiidúcom pohybe, lebo láska sa raduje z dobra blížneho, naproti tomu závisť z toho istého dôvodu smúti. Z toho vyplýva, že závisť je vo svojej podstate smrteľným hriechom.
Závisť súvisí s nechuťou, a to tak, že ako nechuť je smútok z božského, duchovného dobra, tak závisť je smútok z dobra blížneho. Nechuť je tu hlavnou neresťou, a to preto, že nechuťou je človek popudzovaný niečo robiť, buď aby utekal pred smútkom, alebo aby smútok vyhnal. Hlavné neresti sú takto spriahnuté a spojené, že vychádza jedna z druhej. Prvým potomkom pýchy je márna sláva, ktorá keď skazí znásilnenú myseľ, hneď plodí závisť. Závisťou diabla prišla na Zem smrť. Avšak je určitá závisť, ktorá sa počíta medzi najťažšie hrichy, a to vtedy keď vychádza zo „závidenia bratovej milosti pokiaľ má ľútosť zo samého vzrastu Božej milosti a nielen z dobra blížneho. Preto sa pokladá za hriech proti Svätému Duchu, pretože takýmto závidením človek, akosi závidí Svätému Duchu , ktorý je oslavovaný vo svojich dielach. Trápenie z úspechov blížneho je jedným spôsobom samotnej závisti, pokiaľ je niekto smutný pre úspechy niekoho. Zvlášť to vidieť, keď sa usiluje zabrániť týmto úspechom. Jasot v zle, alebo škodoradosť je závisť.
Závisť je hlavná neresť a má päť dcér: nenávisť, našepkávanie, nactiutŕhanie, jasot pri protivenstvách a trápenie v úspechoch. Všeobecne hovoríme, že nenávisť vzniká zo závisti. Nenávisť je protikladom lásky, ktorou je blížny milovaný. Príčinou potešenia je láska a príčinou nenávisti je smútok. Lebo ako sme nabádaní k milovaniu tých, ktorí nás tešia, tak sme nabádaní k nenávisti tých, ktorí nás zarmucujú. Preto nenávisť je smútok z dobra blížneho, teda dobro blížneho sa nám stáva nenávideným. A tak zo závisti vzniká nenáviť.
Toto sv.Tomáš vysvetľuje tým, že nakoľko žiadostivá sila, ako aj vnímavá sila sa obracajú k svojim úkonom v hnutiach žiadostivej mohutnosti, je akési krúženie. Teda podľa prvého postupu žiadostivého hnutia z milovania nasleduje túžba, z ktorej nasleduje potešenie, keď niekto dosiahol, po čom túžil. A nakoľko, práve to čo je potešenie z milovaného dobra, má akýsi ráz dobra, lebo vyplýva z potešenia, ktoré spôsobuje milovanie. A podľa toho, teda z toho dôvodu vyplýva, že smútok vyvoláva nenávisť. Ináč povedané, predmetom obľúbenia je dobro, ktoré plynie z Boha do tvorov, teda na prvom mieste je obľubenie Boha a potom až blížneho. Lenže nenávisť je zlá a nemá miesta u Boha, ale u jeho učeníkov. Teda Boh nie je prvý nenávidený ale blížny. Preto závisť voči blížnemu je matkou nenávisti voči blížnemu ale ona prichádza až po nenávisti voči Bohu. Ďalej nedá sa povedať, že by niečo bránilo tomu, aby niečo nevznikalo z rôznych príčin. Podľa toho nenávisť môže vzniknúť aj z hnevu aj zo závisti. Skôr vzniká zo závisti, keď sa samotné dobro blížneho stáva zarmucujúcim a v dôsledku toho nenávideným. Ale aj z hnevu vzniká nenávisť. Lebo hnevom najprv žiadame zlo pre blížneho podľa nejakej miery, pokiaľ má ráz pomsty; lenže neskoršie po dlhšom trvaní hnevu prejde sa k tomu, že človek úplne túži po zle pre blížneho, čo už patrí k pojmu nenávisti. Preto je jasné, že závisť je príčinou nenávisti formou, podľa druhu predmetu sporu a hnev sa stáva uspôsobovaním cesty k nenávisti. Závisť nebýva medzi nerovnými, ale skôr medzi tými, čo chceme dostihnúť alebo predbehnúť. K tomuto Tomáš hovorí, že ak niekto sa snaží ponížiť druhého, teda zmenšiť jeho slávu, dôledkom toho je vznik závisti voči tomu, s ktorým sa chce v sláve rovnať alebo ho dokonca predbehnúť. Toto sa deje medzi nie príliš od seba vzdialenými, lebo nikto, ledaže by malomyseľný sa nesnažil rovnať sa v sláve alebo predbehnúť toho, ktorý je slávnejší než on. Napríklad všedný človek kráľa alebo kráľ všedného človeka, ktorý ho prevyšuje. Prečo nezávidí tým, ktorí sú veľmi ďaleko či miestne alebo časovo alebo stavom, ale závidí tým, ktorí sú mu blízki, ktorých sa snaží dostihnúť alebo predbehnúť. Ak sa tak stane, že ho lebo ich predbehne v sláve, deje sa to proti ich vôli a z toho vzniká smútok. A zvlášť, ak málo chýba a zdá sa, že sa toho dá dosiahnuť, tak sa o to usiluje. Ale ak je jeho úsilie márne prichádza smútok. A tu je to, že ctižiadostivci sú viac závistliví. A podobne aj malomyselní sú závistliví, nakoľko všetko považujú za veľké prekonanie seba. V knihe Jób 5,2b čítame:blázna hubí zasa rozvášnenosť, volnejšie preložené malého zabíja závisť.
Spomienka na minulé dobrá, pokiaľ boli majetkom, spôsobujú potešenie, ale pokiaľ sú majetkom iných vyvolávajú závisť. Závisť je protiľahlá dvom čnostiam, pretože má dva predmety: hlavný, t.j. dobro, a blížneho; prvým spôsobom je proti milosrdenstvu a druhým proti personfikácii (vyvyšovaniu, zbožťovaniu).
