Kedykoľvek sa hovorí o zbožnosti a či nábožnosti, ide o vonkajší prejav , formu uctievania božstva, myslia sa tým skôr vonkajšie náboženské prejavy, formy uctievania božstva, než na úmyselný a vedomý pomer človeka k Bohu. V našom prípade ide práve o uvedomelý pomer k Bohu Stvoriteľovi a zvrchovanému Pánovi na náš citový, ináč povedané srdečný vzťah.
Srdečnú dôveru v Boha. V Starom zákone sa stretávame so slovom nábožnosť len v knihe Jób (4,6). V hebrejskom texte čítame však miesto tohto slova „strach a bázeň“ rozumie sa pred Bohom. To isté slovo, v knihe Jób nachádzame vo význame bázeň v hlave 15,4, ďalej v Žalme 5. verši 8., potom v hlave 19. a verši 10. Rovnako ho nachádzame v knihe Prísloví (2,5) a u Izaiáša (28,13). Teda niečo, čo sa veľmi blíži nášmu chápaniu nábožnosť . V Novom zákone sú slovom nábožnosť prekladané dve rôzne grécke slová „deisidaimonia“ v Skutkoch apoštolov (25,19), čo môže znamenať bázeň pred démonmi, božstvami, teda zbožnosť, alebo náboženské zvyky. Slovo „thréskeia“ v Skutkoch apoštolov (26,5), v liste Kolosanom (2,18) a v liste apoštola Jakuba (1,26.27) znamená bohoslužobné uctievanie Boha, teda kult. V liste apoštola Jakuba ide o uctievanie anjelov, ktorí majú sprostredkovať styk s neprístupným Bohom. Zriedkavosť výskytu slova nábožnosť v Novom zákone ukazuje, že v popredí stojí nie kult, ale viera. Židia pod pojmom nábožnosť rozumeli predovšetkým svedomité až úzkostlivé plnenie Zákona. Mnohí prekladatelia rozumejú pod slovom zbožnosť prejav človeka, ktorý sa dáva v celom svojom jednaní viesť Božou bázňou teda to, čo v Starom zákone znamená „spravodlivý“(Prís 12,12; Iz 24,16; 26,7) „úprimný“( Mich 7,2 ), „šlachetný“ ( Iz 32,8 ). Pre vysvetlenie bázne Božej: Aténčania, aby neurazili žiadneho boha, postavili oltár neznámemu bohu. Na základe toho grécke slovo „thréskos“ sa prekladá v zmysle bohoslužobná zbožnosť ( Jk 1,26 ).
So slovom zbožnosť v Novom zákone sa stretávame u Matúša (6,1-8): „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo vidí aj v skrytosti. Ale keď sa ty ideš modliť , vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení…“. Podobne v 1. Liste Timotejovi (4,7n): „Cvič sa v nábožnosti“! V druhom liste Timotejovi (3,12): „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“, alebo v liste Títovi (2,12) apoštol Pavol píše : „…a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“. Apoštol Peter vo svojom druhom liste ( 1, 6) píše: „… k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť“. V (3,11.12): … „A keď sa toto všetko má tak rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia“!
Vidíme, že nábožnosť a či zbožnosť nie je nič iné, než dať sa celý k službe Bohu a to, že Boh hocikoho neberie , je otázkou, ako sa človek vie v styku s Bohom zbaviť svojho ja a v pokore prijať vôľu Boha a v tomto stave vedieť ho počúvať a k nemu v modlitbe hovoriť. A toto nie je jednoduchá záležitosť, to je potrebné si zaslúžiť svojim životom. Jednoducho povedané je to dar od Boha.
Teda ďalší, šiesty dar Svätého Ducha je dar zbožnosti. Čo je zbožnosť, alebo nábožnosť? Už sme si zväčša povedali ale nezaškodí dodať, že nábožnosť je zasvätenie sa Pánovi čistým srdcom a obetovať mu na oltári vlastné srdce. Formy zbožnosti sú: almužna, modlitba a pôst. Taktiež zvyk obracať sa k Bohu a k blížnemu. Účasť laikov na Kristovom kňazskom úrade, čo vyplýva z prijatia sviatosti krstu – všeobecné kňazstvo. Denná modlitba Cirkvi tvorí akési predĺženie slávenia eucharistie, nevylučuje, ale vyžaduje ako doplnenie rôznej pobožnosti Božieho ľudu a účasť na nedeľnej svätej omši. Kresťanská zbožnosť zasväcuje nedele dobrými skutkami a pokornými službami, ktoré potrebujú chorí, zoslabnutí a starí. Kresťania majú svätiť nedeľu tým, že venujú čas a pozornosť svojej rodine a príbuzným, čo nemôžu robiť natoľko v pracovných dňoch. Nedeľa je vhodná doba pre zamyslenie, mlčanie, štúdium a rozjímanie, ktoré prispieva k rastu vnútorného kresťanského života.
Dar zbožnosti nás disponuje k tomu, aby sme dávali Bohu to, čo mu v celej spravodlivosti sme dlžní ako jeho stvorenia. Kresťan môže z osobnej zbožnosti prisľúbiť Bohu nejaký skutok, modlitbu, almužnu, púť, atď.
Čo odporuje zbožnosti? Všetky praktiky mágie a čarodejníctva, ateizmus, ktorý je hriechom proti zbožnosti, pretože odmieta existenciu Boha.
Srdečnú dôveru v Boha. V Starom zákone sa stretávame so slovom nábožnosť len v knihe Jób (4,6). V hebrejskom texte čítame však miesto tohto slova „strach a bázeň“ rozumie sa pred Bohom. To isté slovo, v knihe Jób nachádzame vo význame bázeň v hlave 15,4, ďalej v Žalme 5. verši 8., potom v hlave 19. a verši 10. Rovnako ho nachádzame v knihe Prísloví (2,5) a u Izaiáša (28,13). Teda niečo, čo sa veľmi blíži nášmu chápaniu nábožnosť . V Novom zákone sú slovom nábožnosť prekladané dve rôzne grécke slová „deisidaimonia“ v Skutkoch apoštolov (25,19), čo môže znamenať bázeň pred démonmi, božstvami, teda zbožnosť, alebo náboženské zvyky. Slovo „thréskeia“ v Skutkoch apoštolov (26,5), v liste Kolosanom (2,18) a v liste apoštola Jakuba (1,26.27) znamená bohoslužobné uctievanie Boha, teda kult. V liste apoštola Jakuba ide o uctievanie anjelov, ktorí majú sprostredkovať styk s neprístupným Bohom. Zriedkavosť výskytu slova nábožnosť v Novom zákone ukazuje, že v popredí stojí nie kult, ale viera. Židia pod pojmom nábožnosť rozumeli predovšetkým svedomité až úzkostlivé plnenie Zákona. Mnohí prekladatelia rozumejú pod slovom zbožnosť prejav človeka, ktorý sa dáva v celom svojom jednaní viesť Božou bázňou teda to, čo v Starom zákone znamená „spravodlivý“(Prís 12,12; Iz 24,16; 26,7) „úprimný“( Mich 7,2 ), „šlachetný“ ( Iz 32,8 ). Pre vysvetlenie bázne Božej: Aténčania, aby neurazili žiadneho boha, postavili oltár neznámemu bohu. Na základe toho grécke slovo „thréskos“ sa prekladá v zmysle bohoslužobná zbožnosť ( Jk 1,26 ).
So slovom zbožnosť v Novom zákone sa stretávame u Matúša (6,1-8): „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo vidí aj v skrytosti. Ale keď sa ty ideš modliť , vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení…“. Podobne v 1. Liste Timotejovi (4,7n): „Cvič sa v nábožnosti“! V druhom liste Timotejovi (3,12): „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“, alebo v liste Títovi (2,12) apoštol Pavol píše : „…a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“. Apoštol Peter vo svojom druhom liste ( 1, 6) píše: „… k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť“. V (3,11.12): … „A keď sa toto všetko má tak rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia“!
Vidíme, že nábožnosť a či zbožnosť nie je nič iné, než dať sa celý k službe Bohu a to, že Boh hocikoho neberie , je otázkou, ako sa človek vie v styku s Bohom zbaviť svojho ja a v pokore prijať vôľu Boha a v tomto stave vedieť ho počúvať a k nemu v modlitbe hovoriť. A toto nie je jednoduchá záležitosť, to je potrebné si zaslúžiť svojim životom. Jednoducho povedané je to dar od Boha.
Teda ďalší, šiesty dar Svätého Ducha je dar zbožnosti. Čo je zbožnosť, alebo nábožnosť? Už sme si zväčša povedali ale nezaškodí dodať, že nábožnosť je zasvätenie sa Pánovi čistým srdcom a obetovať mu na oltári vlastné srdce. Formy zbožnosti sú: almužna, modlitba a pôst. Taktiež zvyk obracať sa k Bohu a k blížnemu. Účasť laikov na Kristovom kňazskom úrade, čo vyplýva z prijatia sviatosti krstu – všeobecné kňazstvo. Denná modlitba Cirkvi tvorí akési predĺženie slávenia eucharistie, nevylučuje, ale vyžaduje ako doplnenie rôznej pobožnosti Božieho ľudu a účasť na nedeľnej svätej omši. Kresťanská zbožnosť zasväcuje nedele dobrými skutkami a pokornými službami, ktoré potrebujú chorí, zoslabnutí a starí. Kresťania majú svätiť nedeľu tým, že venujú čas a pozornosť svojej rodine a príbuzným, čo nemôžu robiť natoľko v pracovných dňoch. Nedeľa je vhodná doba pre zamyslenie, mlčanie, štúdium a rozjímanie, ktoré prispieva k rastu vnútorného kresťanského života.
Dar zbožnosti nás disponuje k tomu, aby sme dávali Bohu to, čo mu v celej spravodlivosti sme dlžní ako jeho stvorenia. Kresťan môže z osobnej zbožnosti prisľúbiť Bohu nejaký skutok, modlitbu, almužnu, púť, atď.
Čo odporuje zbožnosti? Všetky praktiky mágie a čarodejníctva, ateizmus, ktorý je hriechom proti zbožnosti, pretože odmieta existenciu Boha.
