Ak sme konaním skutkov kajúcnosti skrotili svoje telesné vášne, je potrebné všetko, čo sme zistili špatné na sebe, odstrániť zo seba a otvoriť sa úplne Kristovi, ktorý neustále klope na naše dvere. Je čas otvoriť mu a privítať ho vo svojom srdci. K tomuto nás nabáda štvrté cirkevné prikázanie, ktoré znie:
Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Eucharistiu!
I. Príprava na Eucharistiu a prijatie sviatosti zmierenia
Toto prikázanie na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.
Ak by niekto tvrdil, že on nepotrebuje prijať sviatosť zmierenia, čiže spoveď, tomu sv. Ján apoštol odpovedá: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1,8-9).
Kristus dáva túto možnosť veriacim, aby sa mohli znovu vrátiť k nemu a aby mohol On opäť zaujať svoje miesto v ich srdci, zasa k tomu vydáva svedectvo svätý Ján: „Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 19-23).
Cnosti, cnostný človek
Koho sa týka každoročná spoveď?
Každý kresťan katolík, ktorý po prvom svätom prijímaní alebo od posledného svätého prijímania spáchal smteľný hriech, má sa čím skôr vyspovedať. Mnohí ale repcú, prečo Cirkev zdôrazňuje častú svätú spoveď? Cirkev preto odporúča častú svätú spoveď, lebo Božia milosť, ktorú dostávame pri svätej spovedi, nám pomáha vzrastať v cnostiach.
Cnostný človek to je veľká devíza pre spoločnosť. Predstavme si, že by sa naša spoločnosť skladala len z čnostných ľudí, že by sme mali istotu doma, na ulici, že by sme sa nemuseli obávať, že budeme oklamaní v obchode, okradnutí, nebude útočené na náš život, že neostaneme osamotení v chorobe alebo v nejakom trápení, že bude na sto percent platiť prikázanie: „Miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého!“ Zaiste by sa to každému páčilo. Lenže nesmieme zabúdať, že k tomu je potrebné čisté srdce každého človeka a vyrovnané svedomie každého človeka, a to je možné len tak, že sa budeme usilovať žiť v spojení s Kristom, lebo On jediný môže nám zaručiť to, čo svet nemôže, lebo na to nemá – pokoj v duši, pokoj v rodine, pokoj v spoločnosti, pokoj v meste či dedine a samozrejme pokoj v štáte! Je veľmi podivuhodné, že ľudia nie sú ochotní poslúchnuť hlas Cirkvi, hoci už 2000 rokov to ohlasuje.
Dajme si odpoveď ešte na otázku: Aký následok má nesplnenie prijatia Eucharistie aspoň raz v roku? Vedome zavinené nesplnenie tejto povinnosti je ťažkým previnením proti Cirkvi i vlastnému svedomiu. Kto z vlastnej viny túto povinnosť nevykoná, hriešne ohrozuje svoju večnú spásu. Kristus nás upozorňuje na nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). K tomu by som rád ešte dodal, že i Cirkev stanovuje to minimum pre existenciu života viery v nás, preto je potrebné sa nad tým zamyslieť a položiť si otázku: Stačí mi raz do roka stretnúť sa s Kristom a prijať ho do svojho srdca? Nie je ochudobnením seba samého, ak sa nesnažím viackrát v roku stretnúť sa s Kristom? Veď ako by som vládal žiť a pracovať, keby som sa len raz za rok najedol? Teda aký je to život veriaceho, ak len raz za rok prijíma Telo Kristovo? Nie je telesne žijúca mŕtvola? Veď vieme, že mŕtvola po niekoľkých dňoch zapácha. Teda ako musí ten náš svet zapáchať a my ten smrad dýchame a konzumujeme a pritom vieme, že hniloba vyvoláva len samé choroby? Vieme zdôrazňovať, že v zdravom tele je zdravý duch, ale je to pravda, že je telo zdravé, keď ho ovláda chorý duch? Nie je to bláznovstvo? Toto bláznovstvo je zdrojom všetkého zla v ľuďoch a medzi ľuďmi. Prečo sa potom čudujeme tomu, čo sa deje okolo nás? Či to nie je v duchovnej chorobe jednotlivých členov ľudskej spoločnosti, ktorí nemyslia a necítia ľudsky, ale „kanibalsky“, že keď pohltia toho druhého, že duch toho dobrého vojde do nich? Ja viem, že je hrozné takto rozprávať, ale je čas, aby sme sa my, ktorí si myslíme o sebe, že sme veriaci usilovali byť duchovnou potravou tých „kanibalov“ na uliciach našich miest a dedín. Viem, že sú to tvrdé slová, ale Kristus nepozná „zlatú strednú cestu“, keď slovami svätého Jána hovorí: „Poznám tvoje skutky, že nie si studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už – už ťa vypľúvam z úst“ (Zjv 3, 15-16). My musíme horieť láskou k Bohu a tak zapáliť svet týmto ohňom, aby horel svet láskou k tomu, ktorý mu dáva existenciu, ktorý trpezlivo čaká. Ale zdá sa, že už nebude na svete ani tých päť spravodlivých a situácia prepukne v situáciu ako bola v Sodome a Gomore, keď Boh tieto mestá naveky zničil aj s ich obyvateľmi.
Záchrana sveta je v plnení Božích a cirkevných noriem života, či sa to niekomu páči alebo nie, iného východiska niet. História ľudstva to jasne hovorí, kedykoľvek sa ľudia odvrátili od Boha, prišiel ostrý bič. Kto má rozum a rozmýšľa, nech si vyberie ktorou cestou pôjde! Syn Boží nadarmo nezomrel ani nadarmo sa nestal väzňom lásky kvôli blahu človeka. K tomuto prikázaniu ešte patrí starostlivosť Cirkvi o veriacich, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve smrti. Kto sa ocitol v nebezpečenstve smrti a niet kňaza, u ktorého by sa mohol vyspovedať, má si vzbudiť dokonalú ľútosť a predsavzať si, že ak z nebezpečenstva vyviazne, čím skôr sa vyspovedá.
Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Eucharistiu!
I. Príprava na Eucharistiu a prijatie sviatosti zmierenia
Toto prikázanie na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.
Ak by niekto tvrdil, že on nepotrebuje prijať sviatosť zmierenia, čiže spoveď, tomu sv. Ján apoštol odpovedá: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1,8-9).
Kristus dáva túto možnosť veriacim, aby sa mohli znovu vrátiť k nemu a aby mohol On opäť zaujať svoje miesto v ich srdci, zasa k tomu vydáva svedectvo svätý Ján: „Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 19-23).
Cnosti, cnostný človek
Koho sa týka každoročná spoveď?
Každý kresťan katolík, ktorý po prvom svätom prijímaní alebo od posledného svätého prijímania spáchal smteľný hriech, má sa čím skôr vyspovedať. Mnohí ale repcú, prečo Cirkev zdôrazňuje častú svätú spoveď? Cirkev preto odporúča častú svätú spoveď, lebo Božia milosť, ktorú dostávame pri svätej spovedi, nám pomáha vzrastať v cnostiach.
Cnostný človek to je veľká devíza pre spoločnosť. Predstavme si, že by sa naša spoločnosť skladala len z čnostných ľudí, že by sme mali istotu doma, na ulici, že by sme sa nemuseli obávať, že budeme oklamaní v obchode, okradnutí, nebude útočené na náš život, že neostaneme osamotení v chorobe alebo v nejakom trápení, že bude na sto percent platiť prikázanie: „Miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého!“ Zaiste by sa to každému páčilo. Lenže nesmieme zabúdať, že k tomu je potrebné čisté srdce každého človeka a vyrovnané svedomie každého človeka, a to je možné len tak, že sa budeme usilovať žiť v spojení s Kristom, lebo On jediný môže nám zaručiť to, čo svet nemôže, lebo na to nemá – pokoj v duši, pokoj v rodine, pokoj v spoločnosti, pokoj v meste či dedine a samozrejme pokoj v štáte! Je veľmi podivuhodné, že ľudia nie sú ochotní poslúchnuť hlas Cirkvi, hoci už 2000 rokov to ohlasuje.
Dajme si odpoveď ešte na otázku: Aký následok má nesplnenie prijatia Eucharistie aspoň raz v roku? Vedome zavinené nesplnenie tejto povinnosti je ťažkým previnením proti Cirkvi i vlastnému svedomiu. Kto z vlastnej viny túto povinnosť nevykoná, hriešne ohrozuje svoju večnú spásu. Kristus nás upozorňuje na nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). K tomu by som rád ešte dodal, že i Cirkev stanovuje to minimum pre existenciu života viery v nás, preto je potrebné sa nad tým zamyslieť a položiť si otázku: Stačí mi raz do roka stretnúť sa s Kristom a prijať ho do svojho srdca? Nie je ochudobnením seba samého, ak sa nesnažím viackrát v roku stretnúť sa s Kristom? Veď ako by som vládal žiť a pracovať, keby som sa len raz za rok najedol? Teda aký je to život veriaceho, ak len raz za rok prijíma Telo Kristovo? Nie je telesne žijúca mŕtvola? Veď vieme, že mŕtvola po niekoľkých dňoch zapácha. Teda ako musí ten náš svet zapáchať a my ten smrad dýchame a konzumujeme a pritom vieme, že hniloba vyvoláva len samé choroby? Vieme zdôrazňovať, že v zdravom tele je zdravý duch, ale je to pravda, že je telo zdravé, keď ho ovláda chorý duch? Nie je to bláznovstvo? Toto bláznovstvo je zdrojom všetkého zla v ľuďoch a medzi ľuďmi. Prečo sa potom čudujeme tomu, čo sa deje okolo nás? Či to nie je v duchovnej chorobe jednotlivých členov ľudskej spoločnosti, ktorí nemyslia a necítia ľudsky, ale „kanibalsky“, že keď pohltia toho druhého, že duch toho dobrého vojde do nich? Ja viem, že je hrozné takto rozprávať, ale je čas, aby sme sa my, ktorí si myslíme o sebe, že sme veriaci usilovali byť duchovnou potravou tých „kanibalov“ na uliciach našich miest a dedín. Viem, že sú to tvrdé slová, ale Kristus nepozná „zlatú strednú cestu“, keď slovami svätého Jána hovorí: „Poznám tvoje skutky, že nie si studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už – už ťa vypľúvam z úst“ (Zjv 3, 15-16). My musíme horieť láskou k Bohu a tak zapáliť svet týmto ohňom, aby horel svet láskou k tomu, ktorý mu dáva existenciu, ktorý trpezlivo čaká. Ale zdá sa, že už nebude na svete ani tých päť spravodlivých a situácia prepukne v situáciu ako bola v Sodome a Gomore, keď Boh tieto mestá naveky zničil aj s ich obyvateľmi.
Záchrana sveta je v plnení Božích a cirkevných noriem života, či sa to niekomu páči alebo nie, iného východiska niet. História ľudstva to jasne hovorí, kedykoľvek sa ľudia odvrátili od Boha, prišiel ostrý bič. Kto má rozum a rozmýšľa, nech si vyberie ktorou cestou pôjde! Syn Boží nadarmo nezomrel ani nadarmo sa nestal väzňom lásky kvôli blahu človeka. K tomuto prikázaniu ešte patrí starostlivosť Cirkvi o veriacich, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve smrti. Kto sa ocitol v nebezpečenstve smrti a niet kňaza, u ktorého by sa mohol vyspovedať, má si vzbudiť dokonalú ľútosť a predsavzať si, že ak z nebezpečenstva vyviazne, čím skôr sa vyspovedá.